Dušičky sú v nás

Autor: Milan Mitana | 30.10.2020 o 7:29 | Karma článku: 5,11 | Prečítané:  271x

Čím som starší, tým mám ten sviatok radšej - kvôli hĺbke, spolupatričnosti, lyrickosti. Spája nás všetkých jeho pravdivosť – memento mori.  

Ponajprv si uvedomujeme prepojenie s tými, čo nás predišli. Na jednej strane časnosť, na druhej kontinuita života. Položíme kahanec, zapálime sviečku, prinesieme kvet, ikebanu, veniec, chvíľu v tichosti postojíme. Zaspomíname si. Vynorí sa nám v pamäti nejaký pekný obraz, spomienka na zosnulého, niečo, čo sme s ním prežili, kým tu ešte s nami bol. Možno niekde vzadu v hlave sa stále motajú myšlienky, prečo musel odísť, prečo takýmto spôsobom, prečo v takomto veku. Čím je to čerstvejšie, tým sú tie otázniky naliehavejšie.

Spája nás ako rodiny. „Na hroby“ ideme všetci, dokonca aj naši teenageri. Často sa počas toho sviatku stretneme aj so širším okruhom – starými rodičmi, vzdialenými príbuznými. Po návrate z cintorína si sadneme, a pri jedle a teplom čaji s rumom pozdieľame, čo je v živote nového, z čoho sa tešíme, s čím sa trápime.  V tom príjemnom prítmí atmosféry Dušičiek utíchnu aj mnohé rodinné napätia. Aspoň na chvíľku nás premôže vedomie toho, čo je naozaj dôležité, a čo sú malichernosti.

Spája nás ako komunitu mesta. U nás vo Svätom Jure máme tri cintoríny. Je to vlastne taká malá púť. Na cintoríne a pri putovaní z jedného na druhý, a potom na tretí pri hornom kostole stretávame známych. Pozdravíme, prehodíme dve tri vety. Cítiť vôňu vosku, a už studený sychravý vzduch. Tie stovky maličkých sviečok magickým spôsobom osvetľujú tmavé náhrobky a kríže.

Spája nás bez rozdielu na vyznanie – veriacich, neveriacich, agnostikov. Takmer každý má niekoho, koho si môže s láskou pripomínať. Je to sviatok cirkevný aj civilný. Niektorí veríme viac tomu, že sa s našimi blízkymi raz uvidíme tam na druhej strane, iní žijeme už len spomienkou, lebo je nám v realite všedného života ťažko dúfať, že je niečo viac ako „prach si a v prach sa obrátiš“. Mystérium života.

No ale čo teraz? O čo silnejšie nám – možno iba podvedome - práve tento rok rezonuje sila Dušičiek. Náš svet sa zatriasol. Často vytesnené debaty o smrti sa nás osobne dotýkajú. Nevieme, čo bude o pár týždňov. Vírus si nevyberá. Aj mnohí mladí ľudia majú neľahký priebeh nemoci. Bijú sa v nás dva pocity. Nepokúšať, poslúchať, ísť na testovanie a nezhromažďovať sa – ani na cintoríne. Racionálne sa snažíme pochopiť prijaté opatrenia. No na strane druhej, práve teraz je túžba na tie vyššie spomenuté spojenia ešte silnejšia a oprávnenejšia. Cítime potrebu byť spolu. Chytá nás teda zároveň hnev na prijaté opatrenia. Sociálny dištanc sa zdá práve počas tohto sviatku neľudský, akoby idúci proti všetkému skutočnému v našom vnútri. Bolí to. Hrozne. Dušičky sú totiž sviatkami duší – tých, ktoré už odišli inam, tých, ktoré sú okolo nás a zrkadlia sa v tvárach prekrytých rúškami, no aj tých našich, tej mojej, tej tvojej. Dušičky sú jednoducho v nás.

A tak si v rozporuplnosti vnútorných emócií nalejeme doma pohár dobrého vína, upečieme gaštany, zapálime sviečku a zaspomíname na našich blízkych, tých, ktorí nás predišli, a aj tých, ktorí s nami ešte stále putujú.

Krásne to vyjadril Daniel Raus v básni O plamenu svíčky:

Když se dívám na hořící svíčku

připomíná mi životy lidí

kteří mě mají rádi.

Svíčka hřeje, svítí a voní

a přitom se pomalu roztéká

mizí

a umírá.

Slzy vosku stékají dolů

ale plamínek hoří vesele

a bezstarostně.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Už ste čítali?