Kúpalisko EVA ako príjemné retro

Autor: Milan Mitana | 5.7.2019 o 7:52 | (upravené 5.7.2019 o 8:02) Karma článku: 4,44 | Prečítané:  1761x

Ak patríte k tým, ktorí máte radi iba nové až „rakúsky“ čisté kúpaliská či aquaparky, tak ďalej ani nečítajte. 

Ak ste však narodení pred rokom 1980 a pociťujete istú nostalgiu za tým, čo sme zažívali ako deti (a tým vôbec nemyslím nostalgiu za „socíkom“ ako takým...dobre, že je preč!), tak vás možno nasledovné riadky oslovia.

Kúpalisko EVA v Piešťanoch bolo postavené v 30-tych rokoch minulého storočia, a zachovalo si pôvodný ráz dodnes.

Už prichádzajúc cítime tú starú dobrú vôňu „vajcovky“. Víta nás poctivá vnútorná búdka s kasou. Príjemné vstupné. Dokupujeme tzv. rodinné lehátko (dve drevené polohovateľné ležadlá so slnečníkom) za 3,50 eur na celý deň. Žiadne čipy. Kľúčik od skrinky na gumičke za euro. Vchádzame do šatne, kde sú klasické drevotrieskové boxy na ešte klasickejší visiaci zámok. Prichádzame k lehátkam. Sú len veľmi obtiažne polohovateľné, lebo už majú svoje roky, no a slnečník ten najjednoduchší z jednoduchých.

Všimneme si čiernu tabuľu s nápisom čerstvé langoše 100 metrov. Neskôr idem preskúmať, kde to je. Stánok je zatvorený, žiadny oznam, kedy a či otvoria. Keď príde hlad, a „langošáreň“ stále nič, idem do bufetu oproti a z úplne klasického výberu si dávam klobásu s chlebom a horčicou plus malú kofolu. Zasa, v tom „bufáči“ je všetko ako za starých čias. Len nádoby na odpad naznačujú už aj nejaké to separovanie.

Z ampliónu sa celý čas ozýva Slovenský rozhlas. Okolo je mnoho obyčajných ľudí v obyčajných plavkách rozprávajúcich sa o obyčajných veciach. Vedľa nás babka, jej syn a jej vnúčatá, ktoré sa fakt pekne správajú, no sú zároveň tak nefalšovane detské. Oproti sedí párik tridsiatnikov. Ona s podporným vozíkom na chodenie, on o dvoch paliciach. Túlia sa k sebe, vzhľadom na telesné obmedzenie sa nemotorne, no s o to väčšou láskou navzájom natierajú opaľovacím krémom. Na konci pomalého procesu sa pobozkajú. On s námahou odkrivká preč. V bazéne sa traja päťdesiatnici bavia o tom, akým spôsobom majú zbaliť svoje kolegyne. Pod stromom je zložená partia malých futbalistov, ktorí majú tábor. Traja vyšportovaní tréneri ich sprevádzajú a je vidieť, že majú u chlapcov rešpekt. V istom momente na kraji bazéna spievajú „happy birthday“ jednému zo spoluhráčov.

Veľa plávame. Predsa, päťdesiat metrový bazén nie je hocikde. Má svoje výhody aj nevýhody. Pre niektorých je moc dlhý, a tak sa pláva aj na dĺžku aj na šírku. Treba dávať pozor na vzájomné zrážky. V bazéne sú ľudia všetkých vekových kategórií. Kvôli liečivej vode je tu množstvo pacientov, ktorí majú problém s pohybovým ústrojenstvom. Deti dávajú celému priestoru dynamiku a živelnosť. Dôchodcovia a ľudia s hendikepom prirodzené a milé spomalenie.

Je tu tiež malý bazén pre najmenšie deti, a tiež ako to my voláme „rochniaci“ kruhový sedavý bazén s horúcou vodou.

Keď príde hlad druhý raz, rozkríkne sa, že  búdka s Cisárovými langošmi už funguje. Otvorili asi o pol druhej, teda po hlavnom obedovom návale. Nikto nevie, prečo práve vtedy. Akoby ani nešlo o biznis. Langoš je však poctivý, nie veľmi mastný, "uhnetený" z bochníka cesta pripomínajúceho parenú buchtu od mojej babky. A k tomu je možné kúpiť si červenú malinovku, takú tú s bublinkami. Cena znovu veľmi prijateľná.

Tí, čo nás s manželkou poznajú, vedia, že máme radi toto mesto. A áno aj tento môj dnešný popis je romantický. No a čo?! Takto mám však zapísaných tých niekoľko hodín v mysli a v srdci – pomalý, jednoduchý, obyčajný, teplý, nostalgický deň. Vďaka Bože zaň.

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

Autorská strana Samuela Marca

Prichádzajú noví naši ľudia (píše Samo Marec)

Boris Kollár nemá hanbu. Veď je Boris Kollár.

Dnes píše Nataša Holinová

Čistý deň sa ozýva z kanála

Keby ich bol niekto hnal na zodpovednosť, mohlo to byť inak.

Prišiel stres, vytratila sa vášeň. Ako skončila úspešná kaviareň

Čím sme boli väčší, tým menej ma to bavilo, vraví Michaela Králiková.


Už ste čítali?